Kazachstan - krajina dvoch hlavných miest

Kazachstan sa vďaka filmovému priemyslu zapísal do povedomia väčšiny západného sveta ako zaostalá krajina a domov komického novinára Borata. My sme tiež nevedeli čo máme čakať a o to viac nás táto stredoázijská krajina prekvapila.

Prvé kroky po príchode smerovali do bývalého hlavného mesta - Alma-Aty. Musím povedať, že toto mesto ma už pri príchode doň prekvapilo. Najvýraznejšia bola scenéria pohoria Tian - Shanu, ktorá veľmi pripomínala naše Vysoké Tatry. Na cestách som doposiaľ podobné pohorie nenašiel. Samotné mesto, ktorého názov v preklade znie otec jabĺk v sebe kombinuje sovietsku šedú ponurosť s modernistickým štýlom nezávislého a napredujúceho Kazachstanu.

Populárnou destináciu je kopec nad mestom menom Kok - Tebe, odkiaľ je údajne najkrajší výhľad na mesto na pohorie Tian - Shan, ktoré kazaši nazývajú Chán Tengri, ale význam zostáva rovnaký - nebeské hory. Dostáli svojmu menu, boli zahalené závojom oblakov. Ide o častý jav a tak niet divu, že tieto hory sa zdali nebeskými asi všetkým národom, ktoré žili v ich blízkosti.

Podobne ako má Moskva svoj Arbat, aj Alma - Ata má svoju ulicu umelcov, volá sa Žibek - Žolu, je o niečo menšia, ale stále impozantná. Poskytuje domov pouličným umelcom, najmä maliarom - portrétistom, medzi ktorými sa samozrejme zvezú aj predavači všetkého možného a tak je na umeleckej ulici vždy plno.

Pri prechádzke mestom som si všimol že na každej ulici sa nachádza množstvo malých obchodíkov, potravín, cukrární, čajovní, dielničiek či proste predavačov všetkého možného. Náš domáci nám vysvetlil, že to nie je len odrazom kultúry (čaj ako národný nápoj, povinnosť pracovať a starať sa o rodinu a pod.), ale aj produkt širokej štátnej podpory podnikania. Vravel, že Prezident sa o krajinu stará a má výbornú filozofiu. Vláda nemôže očakávať od ľudu, že ju bude podporovať, ak nevytvorí podmienky, aby sa mal národ dobre. V súčasnom Kazachstane sa táto podpora realizuje práve prostredníctvom masívnej podpory podnikania. Je skutočne pravda, že tu snáď každý niečo robí aby sa uživil. Obvyklé sú práve malé rodinné podniky, drobný predaj, alebo podnikanie v doprave. Zjavne to funguje, pretože na rozdiel od mnohých iných krajín bývalého ZSSR, kde sa po uliciach často premávajú staré lady a volgy tu to boli všetko autá nové, hlavne európske a japonské.

Cesta do hlavného mesta - Astany by sa dala popísať ako deň strávený v saune na koľajniciach. Spolucestujúci boli ľudia všetkých vekových kategórii, ale najzaujímavejšie bolo, že jazdu v druhej triede lôžkového vlaku si užívali a pôsobili pri nej akosi prirodzene. Je to zaiste dané vzdialenosťami, u nás cesta vlakom dlhšia ako šesť až osem hodín je skôr zriedkavosťou.

Na každej stanici mali miestne babky svoje trhovisko, ponúkali najmä sušené ryby, ale aj iné lahôdky na dlhé cesty. My sme odolali a kúpili si radšej pivo. Sprievodca nás však upozornil, že ho nesmieme piť na verejnosti, inak je za to pokuta. Mysleli sme si, že zostaneme smädní, ale vzápätí nám ponúkol možnosť vypiť ho v jeho súkromnom kupé. Toto jeho hlboko ľudské gesto veľmi potešilo. Krajina za oknom pomaly ubiehala, bola prevažne trávnatá suchá a rovinatá, typická stredoázijská step. Až od banského mesta Kraganda, pribudli lesy.

Do hlavného mesta sme prišli neskoro večer a ubytovali sa v blízkosti stanice v hoteli menom Abaj. Že to nebude hotel prvej triedy nám prezradilo niekoľko malých drobností ako napríklad: žiadne mydlo, jedna elektrická zásuvka, záhradná hadica miesto sprchy, nefungujúce svetlo na toaletách a diery v sieťke proti komárom boli zapchaté novinami. Wi-fi pripojenie však fungovalo.

Zaujímavé na tom,to meste je, že má dve tváre, jednu starú, ktorá sa nelíši od akéhokoľvek iného mesta v bývalom ZSSR a tú novú, hypermodernú, kde sú priam cítiť petrodoláre. Na výstavbe sa v tomto meste rozhodne nešetrilo. Obytný dom v štýle aj veľkosti Lomonosovovej univerzity je nepriehľadnuteľný. Popri novom divadle, ktoré sa môže smelo porovnávať s akýmkoľvek hlavným divadlom v ktorejkoľvek svetovej metropole sme sa dostali na slobodomurársku cestu, ako ju nazývajú prívrženci konšpiračných teórii. Tak môžeme nazvať celú vládnu štvrť, ktorej vládne istá ezoterická symbolika. Pochod začína u Chan Šatyr, čo je najväčší stan na svete a je v ňom umiestnené nákupné centrum. Táto stavba bola dar ľudu svojmu prezidentovi na jeho narodeniny.

Cez monumentálne sídlo plynárenskej spoločnosti a oblúk v ňom vytesaný sa dostávame na samotnú cestu. Banky a ďalšie mrakodrapy ako sídlo železníc sú po ľavej strane. V strede cesty stojí rozhľadňa Baiterek, pomník pripomínajúci kazašské mýty a vajce mýtického vtáka Samruka. Piliere Šalamúnovho chrámu ako dvaja bojovníci strážia prezidentské námestie s palácom. Popri prehliadke nás zastihla slabá piesočná búrka, našťastie, nenapáchala žiadne väčšie škody. Prešli sme mostom za prezidentský palác k palácu mieru a harmónie, čo má tvar pyramídy a tu pre zmenu zasa nastal dážď. Cestu uzatvára pyramída a monumentálny pamätník Kazachov, ku ktorému by mal každý Kazach aspoň raz putovať. Sám prezident je síce moslim, ale ustanovil sa do polohy popredného náboženského lídra, tým že má v pláne organizovať fórum všetkých náboženstiev. Tiež predstavil plán, ktorý ráta s tým, že Kazachstan bude do roku 2050 patriť medzi tridsať najvyspelejších štátov sveta. Ak by som súdil iba podľa výstavby v Astane, zatiaľ sa mu to celkom darí.

Hoci názov krajiny znie v preklade krajina Kazachov, ide v skutočnosti o multikultúrny štát, aby sa umožnilo „mozgom“ z minoritných etník, ale aj zo zahraničia pracovať v pre dobro Kazachstanu. Aj vďaka týmto opatreniam a samozrejme vďaka financiám z ťažby nerastných surovín sa Astana niekedy nazýva aj stepný Singapur.

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa