Arménsko - malý národ v tieni hôr
Arménsko je krajina, ktorá sa stále drží mimo všeobecného povedomia. Keď sa o tomto zmienite arménovi, zatvári sa začudovane, ale iba na chvíľu. Vzápätí sa nevyhnete obšírnej lekcii z dejín (ale aj súčasnosti) slávneho arménskeho národa. Naše vzdelávanie začalo už hneď po príchode, na ceste z letiska do Jerevanu. Vyzdvihol nás taxikár s dnes už kultovým sovietskym autom - Volgou, ktorú mal navyše ešte upravenú. Strapce na oknách, koberce na sedadlách vytvárali dojem, že sa vezieme v pojazdnej ruskej obývačke.
Arméni sú veľmi zhovorčivý národ a tak nám tento náš dočasný šofér rozprával o svojom živote (bol vyslúžilý pilot), ale aj o tom aká je Arménsko diplomatická veľmoc, pretože si dlhodobo dokáže udržať výborné vzťahy s USA, Ruskom aj Iránom naraz.
Centrum Jerevanu je pomerne malé a vybudované v sovietskom štýle, ale medzi uniformovanými budovami sa týčia pamiatky mystickej minulosti - kostoly. Staré a obnovené, alebo aj nanovo vybudované, sú všade. Nie je to až také divné, kresťanstvo je súčasťou štátnosti aj národnej identity, boli prvý národ, ktorý prijal kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Nedalo sa nevšimnúť, že zatiaľ čo okolité budovy už dávno volali po masívnej rekonštrukcii, svätostánky boli v prvotriednej forme. Do národného dedičstva sa tu skrátka investuje.
Srdcom Jerevanu sú takzvané kaskády. Kto by však čakal vodopády, bude sklamaný, ide o akési kopcovito - terasovité záhrady spojené s námestím. Je to populárne miesto, kde sa stretávajú korzujúci sa ľudia, fotografi, ale aj milenecké dvojice. Nedivím sa, ponúka nádherné výhľady na celé mesto a najmä na Ararat, ktorý je národným symbolom a predsa leží až za ich hranicami.
Na vrchole kaskád sa nachádza pamätník k päťdesiatemu výročiu založenia komunistického Arménska. Hneď vedľa stojí strážkyňa tejto krajiny a aj akási komunistická „bohyňa“ - Mať Arménia. Výhľad skutočne stál za ten výstup, ale v okolí panoval akýsi stavebný zmätok. Mnoho stavenísk, ale veľa z nich vyzeralo, akoby sa o ne už mesiace nikto nestaral. Dôvod je pravdepodobne rovnaký, ako pri väčšine projektov - nedostatok finančných prostriedkov.
Jerevan je síce púštne mesto, cez deň sa teploty štverajú až nad štyridsiatku, ale už niekoľko kilometrov sa začínajú dvíhať končiare Arménskej Vysočiny. Práve v týchto vrchoch sa nachádza kláštor Geghard, kde podľa legendy, bola kedysi uložená aj kopija, ktorá prebodla Kristovi bok na kríži. Z bezpečnostných a kultových dôvodov bola neskôr premiestnená do Ečmiazinu - arménskeho Vatikánu, ale kláštor je stále významný a hojne navštevovaný. Rovnako ako pútnici, aj my sme museli absolvovať strastiplnú cestu skalistým arménskym terénom.
Dedina pri ktorej sa kláštor nachádza bola veľmi malá, a treba povedať že aj chudobná. Neudržiavané kamenné cesty, domy by nutne potrebovali rekonštrukciu. Hlavným zdrojom obživy obyvateľstva je stále poľnohospodárstvo.
V neďalekých horách sa nachádza aj pohanský chrám Garni. Podarilo sa nám zabezpečiť odvoz u jedného z obchodníkov, ktorý nás tam zobral na svojej Lade - nive. U nás je tento automobil považovaný už skoro za veterána, ale v arménsku ešte stále slúžia svojmu účelu. Vybavenie interiéru však nebolo práve najlepšie, bezpečnostné pásy boli iba akože, preložené cez nás, aby to vyzeralo, že sme pripútaní (kvôli policajným hliadkam), ale reálne ich nebolo kam zastrčiť a ich praktický efekt bol teda nulový.
Chrám Garni je veľmi zachovalý a imituje klasické rímske chrámy. Uctievané v ňom boli viaceré božstvá, za antickej epochy hlavne boh slnka - Helios. Interiér chrámu je prázdny, ale jeho skvelá akustika ho predurčuje na konanie koncertov a iných kultúrnych podujatí. Veľkým lákadlom je aj výhľad, na Malý Kaukaz, keďže chrám stojí na vyvýšenom mieste, na okraji priepasti. Pri archeologickom múzeu naspäť v Jerevane sme objavili niečo, z čoho by si mohli pri výučbe dejepisu brať príklad všetky školy - detský archeologický tábor. Tu sa deti pod vedením inštruktorov - archeológov učili delikátnym postupom pri archeologických vykopávkach. Okamžite ma napadla myšlienka, že by nebolo zlé, založiť niečo také aj u nás, vychovávať tak deti k úcte ku kultúre a tradíciám už od ranného veku.
Skutočné Arménsko sme však spoznali, až keď sme opustili hlavné mesto a vydali sa na juh do malého mestečka Sisian. Blízkosť hraníc s problematickými regiónmi Náhorného Karabachu a Nachičevanu, pripomínala aj prítomnosť vojsk. Takmer každú hodinu prešlo cez mesto vojenské auto plné vojakov. Keď sme ich tak pozorovali viedlo nás to k zaujímavým úvahám, ako sa asi žije v krajine, nad ktorou stále visí hrozba vojny s Azerbajdžanom. Miestni obyvatelia či už tu, alebo v Jerevane však nevyzerali nijako znepokojení a ďalej si žili svoje bežné životy. Zvykli si.
Do mesta nás prilákal tzv. arménsky stonehenge - Zorats karer. Donedávna neznámy a neobjavený. Zorats Karer je miesto skutočne magické, viac ako 200 kameňov sa týči uprostred planiny a scenéria hôr v pozadí iba dokresľuje kolorit. Vedci sa stále dohadujú na čo mohla táto stavba slúžiť, ale väčšina sa prikláňa k názoru, ze ide o najstaršie observatórium na svete. Kamene majú rôznu výšku cca od 70 cm až do troch metrov. Postavené sú v kruhoch a uprostred tohto miesta je polozasypaná obetná jama. Magickosť tohto miesta dotváral aj fakt, že nie je masovo navštevované.
Arménska kuchyňa je taktiež zahalená závojom tajomstva. Asi jediný arménsky pokrm, ktorý našincovi napadne je známy medový koláč, ktorý sme ale paradoxne v tejto krajine nikde nevideli. Typické dezerty sa vyrábajú prevažne z ovocia, ako napríklad Basteg, čo je zlisované sušené ovocie do podoby tenkej kože. Z hlavných je jedál sa najčastejšie konzumuje dživdžik (smažená pečienka a ľadvinky s opraženou cibuľou), dolma (mletá jahňacina zmiešaná s ryžou zabalená do viničného listu). Z nápojov je najznámejší pravdepodobne koňak, ktorý bol takmer povinným suvenírom, pre každého, kto do týchto krajov cestoval ešte za čias Sovietskeho zväzu. Vynikajúce je však aj arménske víno, ktoré sa tu hojne dorába.