Časopriestorová púť šírou Rusou

Pre väčšinu Európanov je cesta transibírskou magistrálou dobrodružstvo na celý život, ale pre väčšinu Rusov je to takmer každodenná realita. Cesta je skutočnom mystickou cestou, vedie cez osem časových pásiem, meria 9288 kilometrov a trvá sedem dní. Sedem dní, počas ktorých sa vlak stane domovom a cestujúci tu môže naraziť na rôzne existencie. Vedľa seba sa tu stretávajú vojaci, dobrodruhovia, cestujúci za prácou, obchodníci, ale aj rodiny s deťmi.

Na Moskovský Jaroslavskyj Vokzal sme sa dostavili s asi hodinovým predstihom a tak sme čakali a pozorovali možných budúcich spolucestovateľov. Sedeli tam aj dvaja vyznávači metalovej hudby a vyjedali paštétu s chlebom. Nám sa okamžite do mysli vkradla myšlienka, že to musia byť buď Slováci, alebo Česi, lebo žiadny iný národ nemá takú obľubu v pojedaní tejto spracovanej mäsovej lahôdky na verejnosti. V čakárni čakali aj ruské rodinky nabalené, akoby sa mali sťahovať a samozrejme neodmysliteľní vojaci, ktorí sa vracali z dovolenky na svoje základne rozmiestnené po celom Rusku. 

Asi desať minút pred odchodom sme išli pohľadať náš expres a po počiatočnom zmätku, ktorý bol spôsobený rozľahlosťou komplexu sa nám to podarilo. Zoznámili sme sa so Sergejom  - sprievodcom, ktorý nám skontroloval lístky a uviedol nás do vlaku. Chvíľu sme pobudli sami, ale postupne sa ku nám pridal aj kamionista, ktorý išiel po kamión do Kirova. Nad popisom našej cesty krútil hlavou, a po ponúknutí pivom nám rozprával o svojich cestách, ktoré občas zneli trocha neuveriteľne, ako napríklad historka, že s kamiónom išiel do Bruneja, čo je sultanát na ostrove Borneo.

Ráno sme sa zobudili a po krátkej orientácii sme zistili, že v noci sme prešli Volgu a prespali sme aj Vladimir a Nižnij Novgorod. Do Kirova, ktorý bol pôvodne založený uškujníkmi (riečnymi pirátmi) do roku 1934 známy ako Vjatka, podľa rieky, ale aj slovanského kmeňa Vjatičov, sme dorazili okolo obeda. Tu nás opustil kamionista, ktorí sa vydal za biznisom. Okolie trate lemovali brezové lesy, typické pre túto krajinu. Občas sa objavili aj osamotené dediny z dreveníc.

Podvečer sme dorazili do Balezina, kde sme prvýkrát stretli Bábušku - mafiu, miestne babky, ktoré predávali jedlo a nápoje. Ich sortiment bol naozaj bohatý, od celých porcii varenej večere, cez údené ryby, pirôžky až po pivo. Neskoro večer okolo desiatej hodiny náš vlak zastavil v Perme s niekoľkominútovým meškaním. Od tejto chvíle sa nás toto meškanie držalo.

Cez noc sme prešli Uralom a teda definitívne opustili Európu. Zobudili sme sa až v Tyumene, čo bude slovenským športovým fanúšikom známe ako rodisko Anastázie Kuzminovej. Krajina ubiehala za oknami, občas sa objavila dedina s dreveničkami, ale drvivá väčšina krajiny boli brezové lesy, pokryté silnou vrstvou snehu - typické Rusko. Večer vlak zastavil v Omsku a my sme vybehli doplniť zásoby. Omsk bol kedysi iba drevená pevnosť ale aj miesto kde pracoval Dostojevskij počas exilu.

Keď sme sa vrátili, v kupé sme mali nového spolucestujúceho. Malého chlapíka menom Alexej, ako s neskoršieho hovoru vyplynulo - návrhár telekomunikačných družíc na ceste domov. Po chvíľkovom mlčaní ľady prelomilo ponúknutie pivom a začal sa dlhý rozhovor o všetkom možnom. Dozvedeli sme sa, že bol zavretý vo fabrike dva týždne a teraz sa vracia domov k rodine v Krasnojarsku. Keď sa Alexej dozvedel, odkiaľ sme, okamžite nás označil za slovanských bratov. Hovoril aj o politickej situácii v Rusku, okrem iného ho zaujímali aj magnetky a mince, ktoré zbiera a tak sme mu venovali do zbierky dvojeurovku, za čo nás obdaroval magnetkou z Omsku.

Zobudili sme sa až pred Krasnojarskom, ale Alexeja v Kupé nebolo. Vrátil sa až o chvíľu, bol v jedálenskom vozni a pochutnával si na Boršči. Spolu s Alexejom sme vystúpili v tomto jednom s najväčších sibírskych miest, odfotili sme sa pred stanicou a rozlúčili sa.

V obchode sme dokúpili zásoby a znovu sme si v kupé našli nového spolucestujúceho. Bol to tajomný „mudrc“ z Čínskej provincie - Vnútorné Mongolsko, ako sme sa od neho dozvedeli z toho mála, čo vedel po rusky.

Zaujímavý bol najmä jeho pitný režim, do uzatváracieho pohára nasypal kvitnúci čaj, ale aj akési guličky a celé to zalial horúcou vodou zo samovaru. Všetky veci tam plávali a celý celé to budilo dojem akéhosi pestrofarebného akvária. Väčšinu cesty trávil telefonovaním, alebo lúskal slnečnicové semienka. Stravu si občas spestril sladkým koláčom, kyslými uhorkami  a instantnými cestovinami. Jeho vďaku sme si vyslúžili keď som mu otvoril pohár s uhorkami. On však vedel iba pár slov po rusky, anglicky vôbec a my sme zase vedeli iba pár slov po čínsky, takže komunikácia nám viazla.

Po krátkom rannom zorientovaní sme zistili, že sme sa ocitli v Burjatskej republike a čo nevidieť náš vlak bude prechádzať okolo najväčšieho jazera na svete - Bajkale. Krajina sa medzičasom zmenila, pribudla typická tajga a aj hory - horské pásmo Chamar Daban. Nie je síce vysoké, najvyšší vrch má iba niečo cez dvetisíc metrov, ale po šírych pláňach Sibíri je to rozdiel.

V Sľudjanke sa hlavným objektom nákupu spolucestujúcich stali údené ryby, priamo z Bajkalu. Niektoré vyzerali skôr ako hady, než ako ryby. Chvíľu sme váhali, či jednu na ochutnávku nekúpiť, ale než sme sa rozmysleli, vlak sa pohol a tak sme sa pripravili o tento chuťový experiment.

Večer sa udial malý incident, ktorý nás pripravil o priazeň nášho spolucestujúceho. Na stole stálo okrem niekoľkých menších nádobiek aj obrovské 2.5 l pivo. Vlak trocha prudšie pribrzdil a obrovská fľaša zmietla zo stola všetko čo jej stálo v ceste, vrátane nádoby s čajom nášho mudrca. Samozrejme všetky nádoby vyprskli naňho. Ospravedlnili sme sa mu, on nepovedal nič (pravdupovediac aj keby povedal, tak by sme mu nerozumeli), ale v tvári sa mu dal čítať výraz, ktorý vysielal jasné posolstvo: Keby toľko nepili, bol by som suchý!

Nasledujúci deň vlak prechádzal okolo Bajkalského jazera. Táto obrovská vodná plocha je posvätná pre národy, ktoré tu žijú. Bajkal, je 636 km dlhý, 1637 metrov hlboký a cca 80 km široký. Je to skutočne magické miesto, čo potvrdzujú aj miestni. Pre rybárov je záhada stále meniace sa počasie, silný vietor môže prísť od ktoréhokoľvek smeru, alebo sa z ničoho nič strhne búrka. Za slnečného dňa sa zasa vytvárajú fatamorgány, cestovateľ môže vidieť nad jazerom horu, alebo loď. Je to akoby sa bohovia Bajkalu s ľuďmi zahrávali. Najposvätnejšie miesto je ostrov Oľchon, ležiaci v severnejšej polovici jazera. Viaceré národy veria, že na ňom žijú božstvá.

Keď sme sa zobudili na ďalší deň, zistili, že krajina sa dramaticky zmenila. Zmizli lesy, jazero a pohoria a všade bola iba hnedá suchá tráva s občasnými krovinami. Vplyv Mongolska zasahoval aj do Ruska, ale typické obydlia - jurty vidieť nebolo. 

Okolo obeda vlak zastavil v poslednom hraničnom meste Ruskej federácie - Zabajkalsk. Tu nás opustil náš spolucestujúci, nakoľko do jeho domovu - čínskeho mesta Manzhouli je to iba pár kilometrov. Mali sme 7 hodín času kým colníci prezrú vlak a vybavia pasové formality a tak sme ho využili na prehliadku mesta. Z neho v diaľke vidieť obrovskú monumentálnu bránu do ďalekého východu - Číny.  Zabajkalsk je typické malé ospalé mestečko. Muži chodia večne zamračení a tak majú výzor vrahov. Pamiatky tu však návštevník nenájde, zaujímavosťou je iba architektúra, ktorá je kombináciou ruských dreveníc a socialistických panelákov. Po krátkom obede sme večer konečne mohli nasadnúť do vlaku a prešli sme spomínanou monumentálnou bránou do Čínskej ľudovej republiky.

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa