Čína - vždy iná
Našinec pri návšteve Číny takmer určite zažije šok. Prvý bude už keď vystúpi z lietadla (vlaku či iného dopravného prostriedku) a rozhliadne sa navôkol. Kto by čakal zaostalú krajinu, plnú roľníkov a buddhistických mníchov, toho z omylu vyvedú stovky mrakodrapov, ktoré sa týčia v každom väčšom čínskom meste. Tradičné architektonické prvky ako sú, chrámy a záhrady sa krčia medzi výškovými budovami. Čína si proste zachováva svojho originálneho Genius loci, preberajúceho z iných kultúr – ale prispôsobia sebe.
Najväčšou bariérou pre cestovateľov v tejto exotickej krajine je jazyk. Názvy ulíc sú síce v popísané aj v latinke a vo väčších mestách nájdete ľudí, ktorí hovoria anglicky, ale veľmi vám to nepomôže. Ľudia, s ktorými prídete do kontaktu kvôli každodenným maličkostiam totiž inak ako po čínsky nerozumejú, čo je pre západniara pohromou, oni po čínsky aj rozmýšľajú.
Peking je najlepším dôkazom vyššie spomínaného paradoxu. Vlaková stanica je obrovská budova, ale strecha je zmajstrovaná v štýle tradičnej čínskej architektúry a tak výsledný produkt pôsobí tak trocha ako kombinácia letiska a cisárskeho paláca.
Cesta Pekinským metrom bola pre nás vždy lotéria. Metro je totiž podobne ako v iných veľkomestách hlavným dopravným prostriedkom širokých más. Táto masa ľudí vytvorí akýsi prúd a vy či chcete, alebo nie musíte ísť s davom. Tak sa nám niekoľkokrát stalo, že sme nevystúpili na stanici na ktorej sme chceli. Väčšina cestujúcich nemala v pláne vystúpiť a tak sme nemohli ani my. Natlačení sme boli tak nahusto, že predrať sa von bolo nemysliteľné. Prvý a druhýkrát nám to ešte prišlo vtipné, ale keď sa to stalo pravidlom, bola to skôr otrava. Riešili sme to tak, že sme sa nažili do vagóna nastúpiť ako poslední, aby sme boli blízko dverí, ale tak sme zasa riskovali, že sa nevmestíme.
Stačí prejsť pár zástavok metra a mesto je už úplne iný svet. Okolo námestia nebeského pokoja, o ktorom sa dlho tvrdilo, že je najväčšie na svete sa združujú už aj menšie uličky s tradičnou architektúrou a vykrikujúcimi predavačmi. Stretnúť sa dajú aj rikšiari, ktorí čakajú na potenciálnych zákazníkov a lanária ich pokrikovaním upozorňujúcim na lacnú cenu ich služieb:“Tri peniaze! Tri peniaze!“. Raz sme sa nechali takouto lukratívnou ponukou zlákať, ale ako sa po dvadsaťminútovej jazde (ktorá nás ani nedoviezla do cieľa) ukázalo „tri peniaze“ sa zmenilo na tristo Yuanov (cca 30 €). Rikšiari dokonca ani neboli ochotní zjednávať, čo je v Číne zriedkavé. Svojou neústupnosťou som nakoniec dosiahol zníženie ceny na dvesto, ale aj tak to bolo dosť peňazí za málo muziky.
Vynechať výlet na niekdajšie hranice imperiálnej Číny, totiž na Čínsky múr by bolo priam hriechom. Očakávali sme, že na múre budeme sami, široko ďaleko ani noha, tak ako to býva zobrazené vo filmoch, ale to je omyl. Ako všade v tejto krajine, musíte sa aj na múre občas predrať davom. Občas sa nájdu aj exoti, ktorí po múre kráčajú napríklad po rukách, aby pobavili turistické publikum a zaslúžili si svoj honorár.
Šanghaj je oproti Pekingu nie len takmer dvojnásobne väčší, ale aj viac európsky. V minulosti bol rozdelený na sféry vplyvu jednotlivých mocností, tzv. koncesie. Každá mocnosť tu zanechala po sebe nejakú stopu. Toto štrnásť miliónové mesto by sa mohlo volať aj mesto paradoxov. Na štvorprúdovej ceste sa vedľa luxusných aút tlačia aj bicykle a skútre na okraji cesty. Krátku pauzu v doprave, ktorú spôsobila červená na semafóre využívajú mladomanželia na rýchlu svadobnú fotku uprostred cesty. Najmä v lete tu treba byť pripravený na to, že sa spustí sprcha z nebies. Je to tak intenzívny dážď, že za chvíľu nezostane na človeku ani nitka suchá. Domorodcom to až tak veľmi nevadilo, zatiaľ čo my sme sa snažili pred dažďom všemožne ukryť, oni si iba vyzuli topánky a pokračovali ďalej naboso. Pri kúpe lístkov na vlak sa opäť prejavuje osobitosť čínskeho jazyka. Mnoho slov totiž pre západniara znie veľmi podobne a navyše číňania majú vo zvyku hltať koncovky. My sme potrebovali kúpiť lístky do mesta Yanzhou, ale milá úradníčka na stanici nám predala lístky do mesta Yangzhou. Čo bolo osemsto kilometrov mimo nášho kurzu. Tento omyl sme si všimli až na druhý deň, ale našťastie sa podarilo lístok vymeniť za ten správny.
O čínskych vlakoch by sa dala napísať samostatná kniha. Niekedy túto krajinu nazývajú aj krajinou rýchlovlakov, ale nie vždy a všade ide tento typ vlakov. Iste vychutnávať si rýchly sled obrazov ryžových polí a pohorí z vlaku idúceho rýchlosťou viac ako 300km/h je fascinujúce. Druhú stranu mince predstavujú staré vlaky, ktoré jazdia medzi menšími mestami, teda tam, kde sa nevyskytuje toľko cudzincov a uponáhľaných businessmanov. My sme mali možnosť vychutnať si takúto cestu na trase dlhšej viac ako 1000 kilometrov. Tri tvrdé sedadlá vedľa seba, miesta málo a k tomu fajčiaci spolucestujúci. Spať počas noci je takmer nadľudská úloha. Menšie deti niekedy zaliezli pod sedadlo a pohodlne sa natiahli na podlahu. Jednému takémuto mladému nocľažníkovi sa ale stalo, že v spánku zabudol, kde je a keď sa náhle zobudil, celý vagón sa strhol na jeho prestrašený krik.
Napriek tomu, že aj v Európe sa veľmi rozmohli čínske reštaurácie, jedlá a ich chuť je v Číne odlišná od tej aké môžeme ochutnať v našich podmienkach. Napríklad u nás už skoro tradičnú ostro-kyslú polievku sme v Ríši Stredu nikde nevideli. Gastroexperimentátorom rozhodne doručujem Pekingskú „snack street“. Tu môžu ochutnať takmer všetko, čo má nohy a nestihlo utiecť. Od pomerne tradičných vecí ako sú napríklad vyprážané kraby, opekané morské plody, alebo špeciality z woku až po vyprážané kobylky, škorpióny, tarantule, opičie penisy, vrabce hady a mnohé iné.
Špecialitou je aj čínske pivo. V začiatkoch pivovarníctva v tejto ázijskej krajine pomáhali nemeckí sládkovia, takže zlatistý mok chutí podobne ako európske pivá, aj keď je o poznanie slabší. Originálne čapované pivo je tu snáď dostať iba v hoteloch medzinárodných sietí, nám bežným cestovateľom vždy na stôl postavili fľašku s nápisom čapované pivo. Má to svoju logiku, veď aj do fľaše ho musel niekto načapovať. Čínu skrátka treba zažiť.