India - subkontinent rozmanitosti

Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa Zdroj: Tomáš Kubisa

Rozhodnutie navštíviť Indiu bola logická voľba, ktorá vzišla z hľadania nových zážitkov, alternatívnej kultúry a hlavne kultúrneho šoku, ktorý dnes v čase globalizácie dokáže poskytnúť iba málo kútov nášho sveta. Navyše vedný odbor Indológie bol aj jeden z hlavných študijných predmetov na univerzite a tak sa patrilo získať aj nejaké praktické skúsenosti.

Na svoju porciu kultúrneho šoku sme nemuseli čakať dlho. Hneď ako sme vystúpili z metra sme sa mohli rozhliadnuť po uliciach hlavného mesta Dílí. Všade ľudia tmavšej pleti dobre oblečená stredná vrstva, ale aj mnoho žobrákov. Vzduchom sa niesla zmes vonných tyčiniek zo všadeprítomných svätýň a akéhosi ťažko identifikovateľného smradu.
Prvé na čo si cestovateľ zo západného sveta musí zvyknúť je že v tejto krajine nebude nikdy sám, aj keby chcel. Druhý problém je, že pre domácich je Európan prípadne Američan synonymom boháča a teda sa k nemu budú správať ako k chodiacemu bankomatu, ktorý treba dobre „podojiť“. Ceny pre západniarov môžu byť aj dvadsaťpäťkrát vyššie ako pre domácich a to dokonca aj s požehnaním úradov. Príkladom je vstup do múzea: pre Indov 10 rupii, pre zahraničných návštevníkov to bolo až 250. Útechou nám bolo, že sú to stále iba 3 eurá.

V Dílí, tak ako vo všetkých veľkých mestách Indie sa dá presúvať niekoľkými spôsobmi a všetky majú svoje špecifiká. Prvý z nich je Tuk -tuk, akýsi zastrešený skúter upravený na prepravu viacerých osôb. Sú lacné a urobia neoceniteľnú službu pokiaľ sa potrebujete prepraviť do rôznych častí miest.

Druhou možnosťou sú cyklorikše, teda to isté čo tuk - tuky, ale na ľudský pohon. Ich výhodou je, že sa dokážu prepchať aj v skutočne preľudnených úzkych uličkách, tam kam sa iné vozidlá nedostanú, aj napriek tomu, že nie sú o nič užšie. Majstrovstvo ich vodičov je neprekonateľné.

Mnoho cestovateľov putuje do Indie za alternatívnym duchovnom, alebo za historickými pamiatkami. Pravdou je, že jedno sa nedá oddeliť od druhého. Náboženstvá Indie mali silný vplyv na každodenný život a v uliciach je to stále cítiť. Taktiež väčšina pamiatok a zaujímavostí je vyslovene náboženského charakteru. Samotné Dílí ponúka množstvo najmä historických pamiatok z dôb Dillíjskeho sultanátu a panovania veľkých Mogulov. Či už je to najvyšší hlinený minaret Kutub Minar spolu s tajomným nehrdzavejúcim stĺpom, alebo honosné hrobky vládcov roztrúsené po celej ploche mesta. Občas sa môže cestovateľom pošťastiť, tak ako nám, že vychytia dobu, kedy sú tieto architektonické skvosty takmer prázdne. Vtedy sa pôsobením vlhkého takmer tropického tepla, všadeprítomných papagájov, či opíc a zelenej vegetácie môže vynoriť pocit, že objavili nejaké dávno stratené mesto.

Cestovateľ v Indii narazí na posvätnú úctu a duchovno takmer všade. Okrem všadeprítomných hinduistických chrámov sú tu aj posvätné miesta iných náboženstiev, ktoré neradno vynechať. Jedno z takýchto miest je Amritsar a zlatý chrám Sikhov, niečo čo by západniari mohli nazvať ako Sikhský Vatikán. Procesia okolo jazera nektáru, do ktorého podľa sikhskej viery preniká duchovná sila z hlavnej svätyne, modliaci sa meditujúci Sikhovia ozbrojení šabľami a kopijami, a do toho stále recitácie posvätných textov vytvára veľmi nákazlivú duchovnú atmosféru.

Žiadny cestovateľ samozrejme nesmie obísť Agru, kde sa nachádza aj najnavštevovanejšia pamiatka Indie - Tádž Mahál. Tu sme sa prvýkrát stretli s tým, že byť cudzincom je výhoda. Nemuseli sme vystáť asi šesť kilometrovú frontu tvorenú domácimi, ale náš predražený lístok nás oprávňoval použiť VIP vchod. Tisíce a tisíce ľudí sa tlačia do vnútra tejto hrobky, večného pomníku lásky panovníka ku svojej manželke.
Našou ďalšou zástavkou bolo mesto Váránasí, posvätné mesto Hinduizmu.

Ak by sa ma niekto opýtal, kde v severnej Indii by našiel miesto, ktoré by vystihovalo Indiu, bezpochyby by som mu poradil práve toto miesto. Prastaré uličky zvažujúce sa smerom k posvätnej rieke Gange, síce plné špiny a potulujúcich sa kráv skrývajú chrámy v ktorých sa Sadhúovia (hinduistický svätci) oddávajú meditácii. V prípade, že cestovatelia majú „šťastie“ môžu sa na brehu Gangy zúčastniť hinduistického pohrebu. Pohľad na pohrebné hranice určite nie je pre každého, ale prinúti zamyslieť sa nad životom a jeho nevyhnutným koncom.

India samozrejme cudzincov neláka len duchovnom a kultúrou, ale aj kuchyňou, ktorá je neuveriteľne pestrá. Bez základnej znalosti gastronomickej hindčiny sa aj objednávanie jedla môže zmeniť na dobrodružstvo. Jedlá sú totiž pomenované tradične a ani preklad do angličtiny neznalému hosťovi veľa nepovie. Napriek tomu sa dajú nájsť nejaké spoločné črty. Vďaka náboženskému vplyvu je drvivá väčšina jedál vegetariánska a samozrejme silno korenená. Charakteristickou, ale nie jedinou chuťou je kari. Časté sú rôzne placky s omáčkami a samozrejme neodmysliteľná ryža. Mäso hlavne kuracie je doménou najmä moslimských reštaurácií a v mnohých nájdete napríklad butter chicken. Naopak hovädzie by ste tu hľadali veľmi ťažko. Pri kladnej odpovedi na otázku domácich, či jeme hovädzie mäso na nás pozerali ako na kanibalov a položartom a polonahnevane sa opýtali či nechceme zjesť aj ich. Podobne je to aj s alkoholom, napriek tomu, že India je najväčším producentom whisky obchody ponúkajúce čo i len pivo sa hľadajú ťažko. Národným nápojom je tu čaj, hlavne tzv. Massala čaj, čo je čierny čaj s bylinkami a mliekom. Slovom, Indiu charakterizuje rozmanitosť v každom smere.